Naši síce radi cestujú, ale väčšinu života behali v rámci možností po menších výletoch v rámci Európy. Prvý krát z tohto kontinentu vycestovali až “na môj pokyn” a svoju mamu považujem všeobecne za nie úplne dobrodružného človeka – aj keď vie občas prekvapiť. Prvá ochutnávka “iného sveta” prišla v Thajsku a aj keď doma najskôr panovali obavy, nakoniec mal výlet veľký úspech a priniesol rodičom množstvo nových skúseností a myslím, že niekde hlboko vnútri aj vzbudil záujem o podobné destinácie. Ázia však nie je predmetom nášho krátkeho príbehu – nahrádza ju Afrika.

Každý z nás má svoje problémy a v našej rodine boli poslednú dobu najväčšími práve tie zdravotné, a nie malé. Keď sa po dlhšej dobe ozvali od doktorov dobré správy a veci sa pomaly začali vracať do normálu, rozhodol som sa vziať rodičov a manželku na výlet, ktorý sa od tých bežných trochu líši.

Ak neviete, ako svojej mame privodiť po prekonaní dlhodobých zdravotných ťažkostí rovno menší infarkt, stačia vám na to nasledovné kroky:

• Oznámte jej v polovici roka, že v januári pôjdete spolu na veľké dobrodružstvo.

• Nepovedzte jej, aká je cieľová destinácia, ani keď sa neustále pýta.

• Postupne jej dávajte indície a zoznam vecí, ktoré si má pre istotu na cestu zadovážiť, napríklad sieťku na hlavu proti hmyzu alebo vysoké topánky proti mravcom.

• Povedzte jej, že sa musí dať zaočkovať proti konkrétnym tropickým chorobám.

Tento polrok bol veľmi úsmevný a s drahou manželkou sledujeme pokusy našich uhádnuť cieľovú destináciu. Na moje potešenie neuhádnu ani jednu z krajín, ktoré máme v pláne navštíviť. Je to spôsobené aj niektorými náznakmi z našej strany ohľadom cieľových krajín, ktoré nie sú úplne jednoznačné.

Na otázku “Potrebujeme plavky?” odpovedám “Ani nie.” a na otázku “Potrebujeme dlhé gate a dlhý rukáv?” odpovedám “Áno.” a sledujem zmätený výraz oboch rodičov. Pýtajú sa, či ideme do teplej krajiny a hovorím “Áno”. Postupne sa snažia spojiť si indície o výlete, ktoré sú z ich pohľadu protichodné a rozmýšľajú, na čo im je opaľovací krém, keď si berú dlhý rukáv a prečo si majú k turistickým vysokým topánkam pribaliť množstvo tričiek s krátkym rukávom a kinedryl.

Veľký palec a vďaka patria doktorovi na klinike tropických chorôb na Slovensku, kam sa rodičia išli (povinne) zaočkovať proti žltej zimnici, žltačke a týfusu. Na otázku “Kam cestujete?” rodičia odpovedaju “My nevieme.”, čo vzbudilo u doktora vlnu záujmu. Tatko mi zavolá a dáva doktora k telefónu, diktujem krajiny, kam sa chystáme a počet dní. Doktor rozumie, nič neprezrádza, skladá telefón a pokračuje v procedúre. 

Vyvrcholenie príprav prichádza na Vianoce. Sestra trávi Vianoce u našich a dáva im darčeky a my prichádzame až neskôr počas večera. Vojdem ku nim do domu a vidím veľmi zmätenú mamu, ktorá stojí uprostred obývačky, na krku má nový ďalekohľad a oblečenú novú nakrivo zapnutú košeľu s dlhým rukávom obsahujúcu repelentné látky. K tomu dostala uterák ku bazénu a vidím, že tento hlavolam v danej chvíli pre ňu nemá riešenie. 

Dávam jej teda do ruky obálku, kde je kompletný detailný 12-dňový itinerár našej cesty (plus lety). Mama neváha, všetku svoju pozornosť sústreďuje na tento darček, pričom roztrhanie obálky jej trvá asi 0,3 sekundy. Na prvej strane vidí “Rwanda, Uganda a Tanzánia” a aj keď je mierne v šoku, vidím na jej tvári úľavu, pretože po polroku konečne vie, kam sa chystá a odchádzame predsa už za 10 dní. Samozrejme jej trvá nejaký čas, kým tieto informácie strávi a itinerár číta viac krát, následne si z neho nepamätá nič, možno trochu z trucu :). Tatko ho číta tiež, je nadšený a začína lepšia nálada :).

Po hodine si na youtube púšťame videá z týchto destinácií a vidím záblesky nadšenia a radosti zmiešané s nervami. Nevadí, však ich to prejde.

_________________________________________________

O 10 dní prichádzame na letisko do Viedne a čakáme na let. Našou prvou zastávkou na ceste východnou Afrikou je Rwanda a mama opäť pri nástupe do lietadla ľutuje, že nezostala doma. Zabúda na svoj strach z destinácie a pre túto chvíľu jej stačí báť sa lietania napriek tomu, že letela už množstvo krát. Hovorím jej, že už máme pred sebou asi len 6 letov pred návratom domov a čakám facku :D, našťastie márne. Nevadí, pár drinkov pomáha a už driememe.

Letíme s jedným krátkym prestupom v Etiópií do hlavného mesta Rwandy Kigali a aj keď cestujeme vo štvorici, ani jeden z nás netuší, čo má od tejto krajiny čakať. Na internete sa vždy dočítate možné aj nemožné, pričom reálny dojem z akejkoľvek je nakoniec subjektívny a často nečakaný. Rwanda určite bude mať čo ponúknuť, avšak budeme tu len krátko.

Pristávame v Kigali, prechádzame colnicou s vízami, ktoré som každému z nás jednoducho vybavil vopred online (cca 50 USD/osoba), berieme si batožinu a ochranka na letisku nás slušne prosí, aby sme tú igelitovú tašku v ruke (správni slovenskí turisti) zahodili do separovaného odpadu, pretože si udržujú krajinu čistú a igelitky a plasty tomuto cieľu nepomáhajú. Poslúchame a vychádzame pred letisko, kde nás čaká miestny sprievodca. Predstaví sa ako Jean-Paul a vedie nás k veľkému safari vozidlu. 

Keďže máme v pláne v rámci celkového výletu navštíviť prales, opice a gorily, musíme absolvovať covid test, je to teda naša prvá rýchla zastávka v rámci Kigali. Na výsledky nečakáme, lebo sa jedná o PCR test a budú nám v priebeh dňa zaslané na email a do telefónu, dovtedy nie je potrebná žiadna karanténa ani nič podobné.

Safari auto je pre nás 4 ideálne, pretože je veľmi priestranné, každý má svoje vlastné kreslo a množstvo miesta na batožinu. V rámci Rwandy neplánujeme to klasické safari, to nás čaká až v Ugande a Tanzánií, avšak sme za túto káru radi. Vedieme small-talk so sprievodcom, kupujeme si vodu a pár sladkostí. 

Našou prvou oficiálnou zastávkou je pamätník “Rwandskej genocídy” v tomto hlavnom meste. V rámci itineráru sme tejto lokalite nevenovali až takú pozornosť a predpokladáme, že prídeme ku nejakej soche alebo stĺpu, ktorý predstavuje jednoduchú spomienku a poberieme sa ďalej. Dokonca aj po príchode na miesto nám nie je jasné, o čo presne ide, pretože je na mieste viacero budov. Očakávame krátky výklad z histórie krajiny, ak vôbec. 

Mýlime sa vo veľkom, vstupujeme do jednej z budov v menšom komplexe…

Presúvame sa do roku 1994 do obdobia občianskej vojny v Rwande, kedy sa v tejto krajine menšej ako Slovensko odohrali udalosti, ktoré ako cudzinci asi dokážeme len ťažko opísať.

V apríli 1994 sa začínajú vraždy a vyhladzovanie obyvateľov Rwandy, ktorí neurobili nič iné, iba patrili ku “nesprávnemu” kmeňu – kmeňu “Tutsi”. Vraždenie v rámci tejto genocídy nemá vo svete obdoby. V budove pamätníku je množstvo fotiek, článkov a textov, kde sú udalosti detailne popísané vrátane reálnych príbehov obetí, medzi ktoré patria muži, ženy aj deti. Nejedná sa teda o žiadny betónový stĺp, ale o množstvo realistického a autentického materiálu, ktorý detailne zobrazuje a popisuje hrôzy, ktoré sa v Rwande udiali. Bez servítky.

Keďže texty sú po anglicky, čítam ich potichu a rovno prekladám našej malej skupine. 

V Rwande bola situácia turbulentná z rôznych komplikovaných politicko-etnických dôvodov, pričom jeden z výsledkov rôznych mocenských bojov bola aj rwandská genocída, ktorej síce predchádzalo množstvo udalostí, avšak začalo veľmi rýchlo. V podstate zo dňa na deň vraždia svojich susedov militanti, vojaci, aj bežní ľudia. Hlavným cieľom sú ľudia patriaci k “Tutsi” a ich spriaznené osoby, manželky, deti, známi.

Množstvo obyvateľov Rwandy vrátane detí je donútených vziať do ruky mačety, palice, motyky, nože a iné podobné predmety, pričom ich úlohou je v rámci svojich miest a dedín nájsť “nepohodlné” osoby a zabiť ich.

Ľudia, ktorí nikomu nič neurobili, sú zrazu priamo na ulici a vo svojich domoch vraždení, znetvorení, sekaní mačetami alebo zastrelení. Prichádzajú o končatiny, o životy a dôstojnosť. Ženy sú znovu a znovu znásilňované a zohavené. V domoch, na uliciach a v riekach sú znetvorené telá ľudí, ktorých zabili vlastní susedia, známi, či dokonca členovia vlastnej rodiny.

Posledné, čo množstvo matiek pred smrťou vidí, je ich vlastné dieťa, ktoré v ruke drží mačetu a smeruje k nim, aby ich pripravilo o život. 

Ak dieťa svoju matku nezabije, príde o život aj matka, aj dieťa. Častokrát sa však každý scenár končí smrťou oboch. 

Deti, ktoré sú ešte príliš mladé, aby čomukoľvek rozumeli, vidia taktiež svoje matky s mačetou v ruke a o chvíľu už nevidia nič. A nikdy neuvidia. 

Matky sú následne zabité, znásilnené alebo zohavené, avšak až potom, ako vykonajú popravu svojich vlastných detí.

V krajine je chaos a obyvatelia sa snažia dostať za hranice do susediacich krajín. Množstvo z nich už nikdy neuvidí svoje rodiny a ani nevie, či niekto z ich rodiny prežil. Množstvo z nich sa nikdy domov nevráti, neuvidí svojich blízkych a nenájde si nový domov.

Presný počet obetí nebude nikdy známy, avšak odhad je vyšší než 500 000 ľudí a odhad znásilnených žien je na úrovni 300 – 500 000. A počas týchto mesiacov sa zvyšok sveta len pozerá, bez zásahu.

S hrôzou čítam a prekladám riadok za riadkom, ostatní s hrôzou počúvajú. Napriek tomu nevynecháme ani jednu miestnosť, niektorým z nás pomaly tečú slzy. Z pamätníka vychádzame potichu a bez slova, rozhliadame sa po okolí a premýšľame, či sme naozaj v tej krajine, kde sa odohrali takéto udalosti a ako sa môže vôbec také niečo stať. Pri pohľade na okolie totiž nič nenasvedčuje tomu, že sa tu odohrali také zverstvá.

V roku 2023 je Rwanda považovaná za najčistejšiu krajinu v Afrike. Aj keď nie je bohatou krajinou, nevidíme tu počas našich ciest žiadne odpadky a nečistoty, ulice a dedinky sú krásne upravené a ľudia sú priateľskí, srdeční a vyžaruje z nich pozitívna energia.

Máme pocit, že tento deň je nekonečný a zanecháva na nás silný dojem. Myšlienky a dojmy sa snažíme spracovať cestou v aute.

Presúvame sa severnejšie do mesta Ruhengeri, cesta nie je dlhá, avšak deň bol. Ubytujeme sa na hoteli, večera, posteľ. Mestečko je rušné a živé, ľudia prívetiví.

Ráno nás čaká “Volcanoes National Park”. Tento národný park sa nachádza na rozhraní Rwandy, Ugandy a Konžskej demokratickej republiky, ktorú mnohí miestni označujú aktuálne za najnebezpečnejšiu krajinu Afriky. Toto nebezpečie sa nás našťastie netýka a my prichádzame do národného parku. Na úvod vidíme veľkú drevenú sochu gorily a hovoria nám, že vždy, keď sa narodí nová gorila, tak na tomto mieste organizujú rituál, pri ktorom baby gorilu pomenujú. Tento región je totiž jedným z len dvoch na svete, kde môžete pozorovať a navštíviť horské gorily v ich prirodzenom prostredí. Na svete ich žije aktuálne len niečo cez 1000 a okrem regiónu, kde susedia tieto tri krajiny, môžete gorily navštíviť v Ugande v Bwindi, kam sa chystáme neskôr a stretnutie s nimi opisujem v druhej časti článku o východnej Afrike. Zaparkujeme pri recepcii národného parku, dostávame vlastného sprievodcu a presúvame sa autom ešte kúsok bližšie do miestnej dedinky. Jean-Paul ostáva čakať pri aute a nás vedú cez nádherné polia smerom k zelenému sopečnému vrchu.

Našim cieľom je nájsť vzácne a ohrozené opice “Golden Monkeys”. Kráčame pomedzi zelené polia a domy miestnych obyvateľov, ktorí vonku pracujú na poliach a ich deti behajú okolo, hrajú sa s spievajú. O polhodinu sme na mieste – podarilo sa nám nájsť zlaté opice.. Opíc sú tu desiatky, behajú dookola, žerú rastliny a opatrne sledujú ľudí. Niekoľko miestnych detí stráži úrodu, aby ju opice nezjedli. Najbližších pár hodín všetko pozorujeme a užívame si počasie s výhľadom na okolitú prenádhernú krajinu. Opice behajú pomedzi nás a sprievodca s radosťou odpovedá na všetky naše otázky týkajúce sa miestnych pomerov. Neskôr sa vraciame rovnakou cestou k autu a v dedinke si kupujeme pár drobností v miestnom obchode, aby sme podporili komunitu. Lúčime sa a opúšťame národný park.

Všade, kam prídeme, je oblasť upravená a je o ňu postarané a vítajú nás s úsmevom a 30 rokov po genocíde zrazu vidíme miesto, ktoré by mohlo byť príkladom pre celý svet. 

Kým v druhej polke dňa čakáme na jedlo v reštaurácii, mama vyjde na ulicu a rozhliada sa okolo. Vidí ľudí, ktorí si žijú svoje skromné životy, cestujú do práce, na pole, do obchodu. Vidí ľudí, ktorí vedia, čo sa pred 30 rokmi udialo a vedia, že nemôžu dopustiť, aby sa podobná situácia zopakovala. 

Už sa nebojí. Trochu plače. Stojí pri ceste a potichu pozoruje okolie.

Návšteva Rwandy je krátka a my pokračujeme podľa itineráru ďalej a neskôr mierime autom na hranicu s Ugandou, avšak za veľmi krátky čas sme tu videli a zažili niekoľko nezabudnuteľných vecí.

Myslím, že je dôležité, aby sme si príbehy podobné Rwande pripomínali a rozprávali sa o nich, aj keď nie sú šťastné. Ukazujú nám zrkadlo a kontrast medzi hrôzami a šťastnými udalosťami, ktorých hodnotu si často ani neuvedomujeme. Potrebujeme takéto príbehy, aby nás zasiahli hlbšie a aby sme sa z nich aspoň poučili a možno vo svete a v živote vnímali viac tie podstatnejšie veci. Aby sme častejšie učinili tie správne rozhodnutia, aj keď sú zvyčajne ťažšie, než ich opak. Je zaujímavé, že aj na základe takejto hroznej udalosti dokáže človek v sebe nájsť kúsok šťastia, ktorému predtým nevenoval pozornosť. Našli ho aj ľudia v Rwande, ktorá vstala z popola a ak jej budeme venovať pozornosť, ukáže nám kus svetla.

Ak ste niekedy premýšľali o návšteve tejto krajiny, neváhajte si kúpiť letenku a ak ste nepremýšľali, začnite. Rwanda vás prekvapí a ponúkne vám bohatý program na úžasnom mieste.

Celú galériu z Afriky nájdete tu: GALÉRIA