S už osmelenou mamou sadáme do auta a vezieme sa plynule smerom k hraničnému prechodu “Cyanika”. Jean-Paul sa s nami lúči a na hranici nás preberá nový sprievodca Karim. 

Na hraniciach nám kontrolujú víza, pasy, očkovanie proti tropickým chorobám a covidu a merajú nám teplotu, aby zistili, či nemáme náhodou Ebolu. Tieto očkovania a choroby možno znejú trochu strašidelne, ale podľa všetkého sa jedná o formalitu a nejedná sa o jediný región sveta, kde pristúpili k podobným opatreniam. Keďže všetky víza a očkovania máme v poriadku, postupne sa cez chaotický hraničný prechod dostávame do Ugandy, nasadáme do iného, ale rovnakého auta, prehadzujeme prvé vety s Karimom a mierime smerom k pralesu Bwindi, ktorý je severne od nás.

Základný rozdiel oproti Rwande je fakt, že asfaltové cesty zmizli a my v aute skáčeme jak tic-tacy v krabičke. Dlhšia, ale horšia cesta – nevadí :D. Ak sa náhodou aj objaví kus asfaltky, každých pár metrov je na nej retardér, čo moc nepomáha. Cestujeme hodiny, stúpame pomaly do nadmorskej výšky. Vidíme krásne výhľady na oboch stranách vozidla, kopce, zeleň, rieky, dedinky, ľudí, zvieratá. Čakám, kedy dostaneme defekt, ale nič také sa nedeje a podvečer prichádzame na naše prvé ubytovanie v Ugande, kde budeme 2 noci.

Malý ubytovací komplex “Gorilla Valley Lodge” sa nachádza v nadmorskej výške približne 3000m.n.m. a je priamo na hranici “Bwindi”, takže keď stojíte na balkóne vašej chaty, už ste v pralese. Nádhera.

“Bwindi Impenetrable National Park” – Nepreniknuteľný národný park Bwindi je súčasťou Nepreniknuteľného lesa Bwindi a my sme sem prišli navštíviť horské gorily. Je pre nás privilégiom, že môžeme týchto nežných obrov navštíviť priamo “u nich doma” a sme zvedaví, čo nás ráno čaká. Večer je na prekvapenie celkom značná zima, v spoločenskej miestnosti zakúrili v krbe. 

Horské gorily žijú aktuálne len na dvoch miestach na zemi – na trojhranici Rwandy, Ugandy a DR Konga a v Bwindi. Sú ohrozeným a veľmi vzácnym druhom. Návšteva goríl je unikátnym záźitkom, čo sa odzrkadľuje aj na cene. Povolenka v Bwindi stojí 700 USD na osobu, k čomu musíte ešte pripočítať dopravu a ubytovanie. My sme sem pricestovali v podstate autom, ale neďaleko parku sú aj letiská, kam je možné letieť, avšak nevyhnete sa cestovaniu ugandskou divočinou v aute, čo je ale skvelý zážitok. Ak sa sem chystáte, na internete nájdete množstvo miestnych agentúr, ktoré ponúkajú takéto exkurzie alebo si nájdite ubytovanie, ktoré sa vám páči pri lese Bwindi a poraďte sa s ním ohľadom dopravy a návštevy, možností je mnoho a nemá zmysel ich tu rozpisovať.

Ráno vstávame skoro, oblečieme sa do dlhého oblečenia, raňajkujeme a presúvame sa autom kúsok na stanicu strážcov parku, kde nám bude pridelený sprievodca, ochranka a konkrétna rodina goríl, ktorú ideme navštíviť. Strážcovia parku gorily poznajú ako svoju dlaň a vedia informácie o konkrétnych rodinách a kde približne sa nachádzajú.

Taktiež nás vítajú miestni ľudia, ktorí predvádzajú krátke tanečné vystúpenie – niektorí v tradičnom oblečení a niektorí v drese Lakers. 

Pridelili nám rodinu goríl s názvom “Nshongi”, čo znamená “pomaly tečúci med”. Opäť nasadáme do auta a vezieme sa ku konkrétnemu vstupu do lesa, ktorý je nakoniec asi 20 metrov od nášho ubytovania a chatky. Aspoň to budeme mať nakoniec bližšie domov.

Ideme ešte na wc, pretože netušíme, koľko v lese budeme. Šanca stretnúť gorily je 99% a plán je vždy taký, že šlapete pralesom až kým ich nenájdete a následne s nimi strávite 1 hodinu. Celý proces môže teda trvať 2h ale aj 10h. 

Taktiež nám ponúkajú nosičov batožiny a najskôr mi je blbé si niekoho najať, ale keďže miestni majú túto činnosť ako zdroj príjmu, berieme si každý jedného nosiča (10 – 20 dolárov/osoba) a vyrážame. Ide s nami aj ochrankár so samopalom a keď sa ho pýtame, kedy prevažne zbraň používa, tak hovorí, že asi 2x týždenne na odplašenie slonov. Áno, v tomto pralese a v takej nadmorskej výške žijú aj slony a sú nebezpečné. Vidíme, že hovoria pravdu, lebo po prvých asi 200m natrafíme na obrovské stopy po slonovi v bahne a na množstvo slonieho trusu. Nasledujeme chodníček hlbšie do pralesa.

Les je extrémne hustý a keby tu neboli vychodené chodníčky od zvierat a ľudí, bol by naozaj nepreniknuteľný. Pokračujeme ďalej, cez bahno, zopár potôčikov, avšak terén nie je príliš náročný, len jemne svahovitý.

Prešlo asi 45 minút a z prednej časti sprievodu počujem tenkým hlasom svoju ženu “Puco, Puco, Puco, Puco…” Prídem bližšie a vidím, že ukazuje naľavo od nás na miesto, kde akurát po starom padnutom kmeni prechádza gorila s mláďaťom. Všetci sa ostávame chvíľu dívať, avšak pokračujeme bližšie. Cieľ nájsť gorily “Nshongi” sme teda splnili veľmi rýchlo. K tomu však vždy prispievajú ľudia, ktorí idú do lesa nejaký čas pred turistami a snažia sa gorily vystopovať a následne cez vysielačku podávať aspoň približné informácie o ich aktuálnej lokalite.

Prichádzame len na niekoľko metrov od goríl a ostávame stáť na mieste. Postupne ku nám prichádzajú ďalší a ďalší členovia tejto konkrétnej rodiny, avšak príliš si nás nevšímajú a už vôbec nás neohrozujú – sú všetko, len nie agresívne. Jeden mladý samec sa postaví na nohy a búcha si po hrudi, aby ukázal, že je nad nami pánom, s čím pre istotu súhlasíme.

Rodiny goríl majú zvyčajne 10 – 25 členov a my nevidíme úplne všetkých, ale okolo nás sa ich motá približne 10. Keďže je les veľmi hustý, je ťažké niektoré kusy vidieť, keď zalezú do kríkov. Gorily sa našťastie nehanbia, neskrývajú sa, v podstate len jedia listy a prdia. Menšie z nich lozia po stromoch. Onedlho prichádza Alfa, ktorý je v každej rodine jeden a podľa striebornej srsti na chrbáte sa nazýva “silverback” (nie tento konkrétny, ale každý). Budí rešpekt, avšak ani na sekundu nemáme pocit, že by na nás chcel zaútočiť.

Gorily nakoniec pozorujeme približne hodinu a pol. Fotíme, pozeráme, nedýchame. Pýtame sa na ich počet. Populácia goríl sa odhaduje v tejto chvíli na približne 1000 kusov a z nich asi 400-500 žije v Bwindi. Toto číslo je veľmi malé, avšak postupne pomaly narastá, čo radi počujeme. Gorily sú nežné, živia sa rastlinami a len občas jedia mravce.

Zaujíma ma dôvod ich ohrozenia, pýtam sa sprievodcu. Hovorí, že do týchto lesov často chodia pytliaci, ktorí tu v rámci obživy lovia na zákazku rôzne živočíchy, napríklad slony. Pytlaci takto ubližujú zvieratám, čo sa gorilám nepáči a často takéto činy pytliakom vracajú. 

V niektorých prípadoch dokáže samec gorily vyčkávať na pytliakov skrytý pri mrcine iného živočícha a čaká, kedy sa vrátia. Keď prídu, nastáva konfrontácia, ktorá niekedy znamená smrť pytliakov a niekedy smrť gorily. Tieto primáty sú teda ochrancami lesa a svojho prostredia a často položia život v rámci tohto poslania. Opäť raz sme si potvrdili, že zvieratá sú lepšie ako ľudia.

Lesy sú stále viac a viac chránené, čo je pre gorily prospešné a v prípade, že strážcovia natrafia na pytliakov, môžu ich bez súdu rovno zastreliť. Ak ich nezastrelia, čaká ich pravdepodobne doživotie vo väzení v Ugande, čo nebude úplný ideál.

Po uplynutí vyčleneného času aj predĺženia sa rovnakou trasou vraciame naspäť na okraj lesa a vychádzame z neho von. Cestou sa moc nerozprávame a skôr rozmýšľame nad posledným zážitkom. Pri východe z lesa nám sprievodca ďakuje, dostávame milé certifikáty o absolvovaní tejto jedinečnej exkurzie, platíme nosičom a dávame sprepitné sprievodcovi a ochranke. Pár miestnych ľudí tu predáva suveníry, niečo drobné kupujeme a kráčame ku chatkám, kde sme ubytovaní. Pozeráme na seba, mama opäť uroní pár sĺz a s rešpektom sa pozeráme naspäť na les. Počúvame zvuky džungle.

Neopísateľný zážitok.

Ideme do sprchy a na obed, potichu sa snažíme spracovať tento zážitok. Na ubytovaní nás čaká ešte jedna noc, avšak keďže sa nám podarilo ušetriť pár hodín, ideme sa prejsť po okolí. Pýtame sa Karima, či je možné deťom v dedine dať zopár darčekov, ktoré sme priniesli z domu. Hovorí, že deti určite potešíme a že to určite miestni nezoberú zle.

Po pár minútach sme v dedine, kde sú krásne výhľady, milí ľudia a množstvo detí. Odovzdávame im pár drobností – ceruzky, omaľovánky, papiere a dokonca aj labelo, ktoré od nás pýtajú. Hľadáme aspoň nejaký drobný obchod, avšak v tejto konkrétnej osade nie je nič. Obzeráme teda okolité kopce a pomaly sa vraciame naspäť na ubytovanie – drink, posledná noc a následný presun na ďalšie miesta.

Ak máte možnosť, gorily určite navštívte. Je potrebná dávka trpezlivosti a trochu vyjsť zo svojej komfortnej zóny, avšak táto “obeta” sa vám vráti 100-násobne. Je očarujúce sledovať prírodu, ktorá vás ako človeka vníma taktiež a ponúka vám autentickú interakciu. Gorily o vás vedia, všímajú si vás a zároveň sú obozretné. S gorilou sa vám dokáže na pár sekúnd stretnúť pohľad a ak dokážete svet okolo seba vnímať občas aj hlbšie, takéto momenty a skúsenosti vo vás niečo zanechajú navždy. Keďže človek postupne ničí všetko, s čím príde do kontaktu, onedlho táto príležitosť môže zaniknúť. Nájdite cestu a bežte podporiť miestnu komunitu. Títo ľudia vám budú nesmierne vďační…a vy sami sebe tiež.

My sme si mysleli, že týmto nám Uganda už ponúkla väčšinu svojho bohatstva. Mýlili sme sa.

Celú galériu z Ugandy si pozriete tu: GALÉRIA