Z Bwindi cestujeme dlhé hodiny do Queen Elizabeth National Park. Cesta je naozaj dlhá, avšak krajina je krásna, odpočívadiel dosť a máme so sebou, vodu, jedlo aj sladkosti. Dávam sluchátka a pozerám sa z okna. 

Čo také nám môže ešte Uganda ponúknuť, keď gorily sme videli? Karim nás zatiaľ cestou zásobuje všetkými možnými aj nemožnými informáciami o Afrike. Vyzerá, že jeho studňa informácií nemá dno a dokáže nám odpovedať na všetky naše otázky ohľadom ľubovoľnej africkej krajiny.

Poobede prichádzame k národnému parku “Queen Elizabeth” a pri hlavnej ceste stretávame uvítaciu komisiu – vedľa krajnice stojí slon, pomaly žerie a kuká naokolo. “Nazdar”, hovoríme a ideme ďalej. 

Prichádzame k vstupu do parku, Karim rieši chvíľu papiere, s úsmevom sa vracia a hovorí, že môžeme začať naše safari.

Pár hodín sa vozíme parkom na našom safari aute a stretávame najmä antilopy, byvoly a Pumbu z Levieho kráľa. Sme celkom spokojní, pomaly zapadá slnko, tak sme nútení sa vrátiť a ísť z parku von. Cestou nazad však stretávame skupinu levov, ktorí sa rozhodli priblížiť k poľnej ceste a nalákať na jedno miesto asi 20 áut s turistami. Som presvedčený, že to levy spravili naschvál, pretože sme mali pocit, že sa predvádzajú a ukazujú nám, kto je pánom. Nemajú predátora a naozaj sa nás neboja, ani veľkých áut. Asi hodinu ich pozorujeme, ako sa hrajú vedľa nás, chodia pomedzi autá a pomaly sa chystajú na lov. Antilopy ich z diaľky pozorujú a zvláštnym pískaním sa navzájom informujú, že predátor je blízko. Niektorá z antilop bude večerou, avšak my už budeme z parku preč. Že sme videli levy, je super, že boli priamo pri nás, je ešte lepšie… ale že sa zároveň akoby naschvál prišli ukázať je čerešnička za celým dňom.

Ubytujeme sa kúsok od parku a počas check-inu nám vysvetľujú zásady BOZP pre ubytovaných. Medzi recepciou, jedálňou a chatkami na spanie je futbalové ihrisko a voľný priestor. Ten môžeme počas tmy prekročiť len s dozorom (cestou na večeru alebo z večere). Vraj sem často chodia zvieratá, medzi ktoré patrí aj hroch alebo slon. 

Hroch je smiešne zlaté zviera, ktoré má človek chuť pohladkať, avšak ľudí zabíja veľmi často (stovky ročne) a keď sa pýtame na dôvod, tak je jednoduchý – “pre radosť”. Uff, ok, cieľ je nenasrať hrocha. A ideálne ho večer ani nestretnúť. 

Po večeri nás teda dozor odprevádza do chatiek a keď zasvieti baterkou do tmy, vidíme asi 30 párov očí, ktoré nás kľudne pozorujú. Najskôr sa zlakneme, ale sú to len antilopy a nevadíme im. Kráčame teda pomaly ďalej. Sprievod nám hovorí, že ak si teda chceme dávať pozor na slona, ten je “tam” a zasvieti baterkou priamo pred nás. Trochu mi zabehne slina, lebo as 30 metrov pred nami stojí a pasie sa veľký divý slon. Očividne ho tu poznajú a chodí sem večer často. Vraj k nemu nemáme ísť bližšie, lebo vie útočiť. 

Ideme teda opatrne ďalej, keď sa slon otočí našim smerom a pomaly začne ku nám kráčať. Zastaneme a pomaly sa vraciame, následne ideme okľukou poza priľahlé Unicef stany, ktoré miestni používajú ako školské triedy. Náš dozor bliká baterkou slonovi do očí, čo moc nepomáha, ale keď zmeníme smer a ideme preč, slon sa vracia na pôvodné miesto.

Na druhý deň vstávame veľmi skoro a ideme na safari a plavbu po kanáli “Kazinga channel”, ktorý je známy populáciou hrochov. Tatko hovorí, že chce naozaj vidieť hrocha a dúfa, že nám to vyjde. Po prvom kilometri na ceste zastavíme pri krajnici a Karim ukazuje “Aha” na ľavú stranu cesty. Kukáme a ostávame v úžase, keďže sa tam pasie hroch. 

Okoloidúce autá ho moc neriešia a na naše prekvapenie ani motocyklisti. Čakáme, či sa po niekom rozbehne, ale očividne mu aktuálna aktivita stačí. Onedlho vyjde slnko a on sa bude musieť na celý deň schovať do vody, aby ho nespálilo ako nenatretú Snehulienku na pláži.

Neskôr mierime ku Kazinga kanálu, kde vstupujeme do budovy miestnej agentúry, avšak kvôli močiaru musíme použiť strategicky umiestnené stoličky. Naskočíme na malú loď, dostaneme záchranné vesty, ktoré nám síce pomôžu neutopiť sa, avšak ako ochrana proti hrochom moc neposlúžia. Uvidíme, možno žiadneho neuvidíme.

Po prvých 100 preplávaných metroch narazíme na skupinku asi 30 hrochov, ktorí sa ukrývajú pred slnkom. Okej, nejakého teda uvidíme. Chvíľu ich pozorujeme a poberáme sa ďalej. O kúsok ďalej nájdeme ďalšiu takúto skupinku. A ďalšiu. Onedlho už nerozmýšľam, či sa nám podarí nejakého hrocha vidieť, ale čo by sa stalo, ak by sa rozhodli narobiť poriadky s našou loďou. Ževraj sme dosť veľkí a máme hlučný motor, avšak ak by hrochy tento bluff prekukli, asi to nedopadne dobre. Voda je hnedá a nevidíme ani iné veci, ktoré v nej plávajú. 

Okrem hrochov sú tu vo veľkom zastúpení aj slony. Hrochov vidíme stovky, slonov desiatky. Sem-tam nejaký malý krokodíl a pár živočíchov, ktoré neviem identifikovať. Dobre, chápem message, slony a hrochy tu naozaj máte.

Opúšťame tento región, avšak neďaleko stojíme pri pralese “Kalinzu”, kde máme v pláne hľadať šimpanzy. Šanca ich nájsť vraj nie je až taká vysoká, tak uvidíme. Opäť dostávame sprievodcu a nosičov batožiny a vstupujeme do Kalinzu s cieľom vidieť v divočine aspoň 1 šimpanza. Prejdeme asi 30 metrov, keď zastavíme v lese a okolo nás je niekoľko šimpanzov, niektorí veľmi vysoko v korunách stromov, iní nižšie. Okej, to nebolo úplne ťažké. Šimpanzi nie sú ako gorily a nepredvádzajú sa. Sú hlasné, agilné a skáču po stromoch. Čo je naozaj ťažké, je odfotiť ich kvalitným spôsobom, pretože sa skrývajú v tieňoch a v korunách stromov a pri pokuse o fotky je okolo nich príliš jasná obloha, čo predstavuje obrovský problém s expozíciou. Nevadí, fotky nie sú najdôležitejšie, prioritou sú oči. Po asi 30 minútach sa šimpanzy rozhodli cestovať ďalej pralesom a my šlapeme ďalej a snažíme sa ich znovu nájsť. Moc sa nám to nedarí, trochu aj zablúdime, avšak po asi hodine a pol na nich znovu natrafíme, posledný raz sa pokocháme a mierime smerom k východu z lesa. Zrazu všetko stmavne, prišla búrka, začína liať. Schovám teda foťák a príslušenstvo a kráčame silnou búrkou von z lesa a k autu.

Nasleduje presun do národného parku “Lake Mburo”, kde nás čaká jedna z posledných aktivít v Ugande – walking safari (safari pešo). Po pár hodinách dorazíme a zisťujeme, že naše ubytovanie je na kopci s krásnym výhľadom a že spíme v obrovských stanoch, ktoré majú samostatnú a veľkú murovanú kúpeľňu. Stačilo, aby dorobili ešte prednú stenu a zo stanu by zrazu bola budova, ale to nie je podstatné. Užívame si výhľad na údolie a hľadáme živočíchy. 

Dolu vidím futbalové ihrisko a pri pohľade cez teleobjektív fotoaparátu vidím, že na ihrisku sú prasce, zebry a paviány. Stoja pred bránkou a vyzerá, že čosi riešia. Rozmýšľam, kto vyhráva. 

Prespíme a ráno nasadáme do auta a ideme na naše pešie safari. Cieľom je stretnúť najmä žirafy a zebry, na ktoré sa aj tešíme. Dostávame miestneho sprievodcu so zbraňou a začíname jazdou. Stretávame prvú zebru a žirafu, pokračujeme. Neskôr nás z auta vysadia a pokračujeme pešo. Levy a podobné predátory tu nie sú, ževraj sem-tam nejaký pytón, ale toho sa vraj nemáme báť. Ako povieš, bráško.

Žirafy sa moc neboja, aj keď až ku nám neprídu, držia si odstup. Zebry sa celkom boja, dovolia nám priblížiť sa možno na 30 metrov. Stretávame desiatky z každého druhu a pomaly s nimi kráčame savanou. Fakt, že nie sme v aute, tomu dodáva krásne čaro a keďže zebry aj žirafy vidím prvý krát v živote, dávam palec hore. Okrem toho tu pobehuje veľké množstvo antilop a impal, ktoré krásne dotvárajú celkový obraz. Kráčajúce safari radíme do jedného z naj zážitkov – táto forma je neznáma, ale absolútne autentická s vlastnou atmosférou.

Zatiaľ nevidíme žiadneho paviána, ale sprievodca nám sľúbil, že sa to pokúsi zmeniť. Po pár hodinách sadáme do auta, avšak ešte nejdeme k východu, ale hľadáme paviány. Nedarí sa nám to, vyzerá, že ušli. Ešte som ich nikdy nevidel, rád by som to napravil. Prichádzame do posledného úseku a pred nami na ceste sú zrazu desiatky paviánov rôznych veľkostí, veku a pohlavia. Paráda, kukáme, fotíme. Bude dýško. 

Opúšťame park a pokračujeme smer Kampala, hlavné mesto Ugandy, kde máme v pláne spať a následne sa presunúť na letisko do Tanzánie.

Cestou prechádzame rovník, čo sa nám veľmi páči, pretože väčšinou je toto možné len v lietadle. Rovník pretína len 13 krajín na svete a nepatria zrovna medzi tie prístupné. Prechod z južnej pologule na severnú sa najviac páči rodičom a ako atrakciu miestny junák ponúka pozorovanie vodného víru, ktorý sa vďaka jeho malému švindľu “podarí” a ukazuje nám, ako sa v troch rôznych nádobách (severná, južná, rovníková) točí voda iným smerom alebo vôbec. Nie, že by som o úkaze “coriolis effect” pochyboval, ale jeho efekt sa prejavuje za trochu iných podmienok a trochu pomalšie než v 3 nádobách, ktoré sú pár metrov od seba (kto v tom nemá jasno, stačí navštíviť youtube). Nevadí, rodičom sa to páči, tak kukáme a ideme ďalej.

Pamätám si ako som dávnejšie pozeral “Top Gear” a ich “Africký špeciál”, kedy sa dostali v Kampale do nekonečnej zápchy. Rozmýšľam, ako veľmi dané scény prikrášlili a či je situácia naozaj taká hrozná. Rovno odpoviem: JE.

Na predmestie Kampaly sme prišli celkom plynule a tešíme sa na hotel, sprchu, večeru, už sme celkom unavení. Do hotela nám navigácia ukazuje asi 10 km, vravím si pohoda. Že týchto 10 km pôjdeme hodiny, sme nečakali. Karim hovorí, že v Kampale žijú milióny ľudí, ktorí denne dochádzajú za prácou a z nej a že jediná cesta do Kampaly a cez ňu je tá, ktorou ideme. Stojíme teda a čakáme… a čakáme… a čakáme. Vonku už je tma, nulovou rýchlosťou sa blížime postupne k hotelu. Všetci nervózni, ale postupne to dobojujeme. Tip: vyhnite sa Kampale a ak z nej musíte letieť, zajednajte si hotel vedľa letiska a pri ceste k nemu využite platenú diaľnicu. A doneste si pevné nervy.

Ráno nás Karim vezie na letisko a pomaly sa s ním lúčime. Nasledujú dva lety smerom do Tanzánie. Náš pôvodný let bol zrušený, mal trvať len hodinu. Takto máme lety dva a medzi nimi ešte 5-hodinový prestup v Nairobi. Stáva sa, “first-world problems”.

Karim nám zabezpečil nádherné zážitky, bol k nám celý čas milý, ústretový a choval sa ku nám s rešpektom. Splnil každé naše želanie. Ďakuje nám, že sme si zajednali výlet práve cez túto agentúru a prosí nás o hodnotenie na Google a Tripadvisor, vraj mu takéto činy pomôžu nakŕmiť rodinu. Hovorí, že pracuje, a teda je na cestách, vždy, keď má objednávky, čo niekedy znamená, že je počas roka aj 11 mesiacov preč z domu a so ženou sa celý čas nevidí, ale že tak aspoň zabezpečí rodinu. Pýtam sa, kedy mu začína ďalší turnus a vraj hneď zajtra. Hmm…

Vysvetľuje nám farby zástavy Ugandy – podľa jeho slov čierna farba predstavuje farbu pleti jej obyvateľov, žltá farba predstavuje africké slnko a červená farba predstavuje bratstvo a krv. Vraj aj keď je on čierny a my sme bieli, v prípade, že sa pozrieme do žíl, v každom z nás koluje rovnaká červená krv a sme všetci bratia. Pozriem sa dozadu a vidím, že mama so ženou plačú, sú veľmi dojaté a mrzí ich, že sa musíme rozlúčiť. Vraj sa niekedy ešte určite vidíme. 

Na letisku si teda podávame ruky a vymieňame objatia a vstupujeme do terminálu, kým Karim na nás s úsmevom máva. 

Uganda predčila všetky naše očakávania a bola neskutočná. Nie nadarmo sa nazýva perlou Afriky. Ponúka všetko, čo človek môže v Afrike hľadať – jedna z mála miest na svete ponúka gorily, ponúka safari, slony, žirafy, zebry, levy, nosorožce, byvoly, hrochy, šimpanzy… ponúka nádherné kopce, dedinky a mestá. Jedna z mála krajín na svete ponúka tzv. “Veľkú päťku” zvierat – slonov, nosorožcov, byvolov, levov aj leopardov. Jedná sa o 5 zvierat, ktoré sa pešo najťažšie lovia, čo už sa samozrejme okrem pytliakov nedeje. Ponúka kultúru, obrovské rieky a vodopády. Ak by ste tu strávili aj mesiac, dokázali by ste neustále objavovať nové veci a zažívali by ste autentickú Afriku. Afriku, ku ktorej majú ľudia často predsudky – rovnako, ako sme ich mali aj my.

Pridajte si na váš “Bucket list” túto krajinu a želám vám, aby ste v nej aj vy našli svojho Karima a podobné zážitky.

Celá galéria z Afriky: GALÉRIA