Na internete vidím zlacnené letenky do Bejrútu, tak píšem kamošovi, či nejdeme. Hovorí, že môžeme, tak za krátky čas sedíme v lietadle a po krátkom prestupe v Aténach prilietame do Bejrútu. Z letiska sa vytrepeme neskoro v noci a zapálime si pred vchodom (v čase písania tohto článku už nefajčím). Prichádza ku nám taxikár a ukazuje nám, že nás vezme. Vravíme okej, len dofajčíme. Nerozumie. Ukazujeme gestom, že dofajčíme – stále sa na nás nechápavo díva. Berie nám ruksaky do auta a ukazuje, aby sme nastúpili. Ideme teda zahasiť cigarety a taxikár sa opäť nechápavo díva a hovorí, že to robiť nemusíme. Nastúpime teda aj s cigaretami a cestujeme asi 150-kilometrovou rýchlosťou prázdnymi ulicami Bejrútu a smejeme sa. Sebastian Löeb nás vysadí pred hotelom, vykonáme check-in a vidíme, že sú všade popolníky, dokonca aj na každom poschodí pri výťahu. Recepčný nás zavedie až do izby a ukazuje nám ju. Zo srandy sa pýtam, či sa aj vnútri fajčí a díva sa na mňa pohľadom, ktorý naznačuje, že som sa opýtal kravinu – jasné, že áno. Zaspávame.

Ráno sa ideme prejsť mestom, na mape nájdeme nejaké body záujmu a kráčame približným smerom. Čo nás zarazilo bolo množstvo vojakov, ktoré sa pohybovalo ulicami. Libanon je maličká krajina a v rokoch 1975 – 1990 tu zúrila nepríjemná občianska vojna, ktorá si vyžiadala obrovské množstvo obetí. Krajina na tom po tomto konflikte neostala vôbec dobre, avšak pomaly sa rozvíja a smeruje vpred. V Bejrúte vidíme obrovské množstvo zničených a rozstrieľaných budov a do niektorých ulíc nám vojaci zakazujú vstupovať. V uliciach je málo ľudí, obchody a reštaurácie sú väčšinou pozatvárané alebo prázdne. Zaujímavé a zvláštne zároveň. Nie všade sa cítime príjemne a neskôr sme v nejakej štvrti, ktorá pôsobí ozaj zvláštne, je dosť zničená a vonku sa na nás díva partia mladých ľudí, ktorí na prvý pohľad nepôsobia úplne priateľsky. Otáčame sa teda a kráčame k hlavnej mešite mesta – Mohammad Al Amin Mosque. Cestou sa ešte nenápadne snažím natočiť nejakých vojakov, samozrejme ma vidia a hneď nám samozrejme nadávajú. Našťastie stačí dohovor a my pokračujeme ďalej. Mešity sú vždy pekné, neskôr pokračujeme k prístavu a cestou prechádzame štvrť, ktorá pripomína európske mesto – budovy, kaviarne, obchodíky. Pri prístave si objednáme shishu a kávu a užívame výhľad. Z Bejrútu máme zatiaľ zmiešané pocity a atmosféra je zvláštna. Neskôr ale prichádza noc a všetko sa mení…

Po krátkom oddychu na hoteli vychádzame opäť do ulíc, už je však tma a zdá sa nám, že sme vyšli zlými dverami, dverami do inej krajiny a v inom čase. Ulice sú plné ľudí, svetiel a života. Všetky reštaurácie a kaviarne sú otvorené, mesto je plné svetiel, hudby, atmosféry. Ľudia jedia, pijú, rozprávajú sa, nakupujú, užívajú si život. Vojakov nevidno, stopy po guľkách na fasádach tiež nie a my sa ocitáme v úplne inom svete. Prechádzame sa teda mestom a dávame si večeru. Zrazu sa cítime veľmi príjemne, Bejrút je očarujúci.

Na druhý deň sa ideme pozrieť na miestnu pláž. Cestou si uvedomujeme, že sme ešte nikdy nevideli toľko drahých luxusných áut na jednom mieste – každých pár sekúnd vidíme Ferrari, Bentley, Lamborghini a dokonca niekoľko Rolls Royce-ov. Mám pocit, že takú koncentráciu peňazí na ceste som nevidel ani v Monaku či Dubaji. Bejrút je očividne mesto kontrastov.

Prichádzame na pláž, ktorá je obrovská a takmer prázdna. Voda je vďaka piesku zakalená, ale v zásade čistá. To sa nedá povedať o pláži, ktorá je plná odpadkov a na jednom konci pri chodníčku je miesta verejná toaleta pod holým nebom (áno, krík), ktorá je očividne často používaná. Nájdeme si relatívne čisté miesto a rozmýšľame, ako to spraviť s kúpaním, aby sme nenechávali mobily, peňaženky a pasy len tak na pláži. Vyriešili sme to tak, že sme ich proste nechali na pláži a išli sa kúpať. Musím povedať, že za celý čas sa nikto k našim veciam ani len nepriblížil. Nikto nás neobťažoval, nesnažil sa nám niečo predať, pár detí akurát obdivovalo našu športovú kameru :). Deň na pláži bol nakoniec super a opäť sme sa cítili veľmi dobre. Prvotná neistota ustúpila a tešíme sa na večer. Taxikár sa tiež pýta na športovú kameru “Čo to je?”, tak mu to vysvetlíme a pýta sa “Ako ďaleko to vidí?”. Nie sme si istí otázkou, tak hovorím, že až na slnko a s odpoveďou je očividne spokojný. Palec hore.

Ďalšie dni pokračujeme ďalej – najali sme si vodiča na jeden deň, ktorý nás berie v Bejrúte a jeho úlohou je doviesť nás bezpečne do mestečka “Bsharri”, o ktorom nič nevieme, avšak páčili sa nám fotky. Cestou máme dve zastávky.

Prvá zastávka je rieka “Ibrahim”, kde by sme si chceli zaplávať, pretože na fotkách na internete vidíme množstvo ľudí v rieke a pri nej a nejaký život. Vodič nás vysadí nad riekou pri turistickom chodníku a po ľuďoch ani chýru, ani slychu. Kráčame teda asi 30 minút po chodníčku do údolia, kde síce rieka je, ale ľudia žiadni. Scenéria je krásna, voda čistá, ale keďže nie je priehľadná, nekúpeme sa. Na brehu vidíme kôpky smetí, ktoré nikto nikdy neupracie. Škoda, také krásne miesto. Dávame si kávu na nejakej terase na parkovisku a pokračujeme. 

Ďalšia zastávka je “Baatara gorge”, ktorá nie je ďaleko. Zaujímavé miesto, opäť žiadni turisti alebo iní ľudia. Jedná sa o skalný útvar s vodopádom mínus vodopád, pretože je sucho. Na fotkách na internete je taktiež v okolí množstvo zelene, čo nie je aktuálne. S bezpečnosťou si hlavu moc nelámu, je tu veľmi hlboká priepasť so skalným oblúkovým prírodným mostom ponad ňu, zábradlie žiadne, vstup povolený. Spravíme teda pár fotiek a ideme ďalej.

Podvečer prichádzame do mestečka Bsharri, kde máme rezerváciu v miestnom hoteli cez AirBnB. Vodič nás dovezie na adresu a hotel tam síce je, avšak je zničený, opustený a vedľa neho je nejaká osoba s AK-47 v ruke a pýta sa, čo chceme. Vodič mu vysvetľuje situáciu a hovorí, že sa máme ísť opýtať do hotela vedľa. Ten vyzerá novo a pekne, avšak nikde žiadni turisti ani hostia. Vojdeme teda dnu a vidíme recepciu, kde sedí nejaký človek a nikde nikto iný. Hovoríme teda, že sme mali rezerváciu hore, ale poslali nás opýtať sa sem. Pýta sa, či myslíme hotel vedľa a hovoríme, že áno. Povie, že môžeme ostať tu a dáva nám kľúče od izby. Nepýta peniaze, doklady ani iné informácie – proste nám dá kľúče od izby a my sa ideme ubytovať. WTF. Hotel je naozaj úplne nový a veľmi pekný, izba čistá, posteľ pohodlná.

Hotel sa nachádza pár kilometrov od centra a hlavnej oblasti Bsharri, kúsok od neho sa nachádza cédrový les, je tu jedna reštaurácia a za nami je pohorie, kde vidíme lyžiarsky vlek a horu “Qurnat as Sawda”, ktorá má viac než 3000 metrov a je široko-ďaleko najvyššou horou. 

Trávime tu pár dní a veľmi sa nám páčia zážitky z tohto miesta:

• Zisťujeme, že sme v hoteli jediní hostia. Nepýtajú sa nás na nič, jedine na druhý deň nás žiadajú vyplniť formulár po arabsky, avšak chcú len meno a nič iné. Žiadny podpis, údaje, platbu, nič. Píšem teda meno spolužiaka a vraciam formulár. Hotel o 23 zamykajú, avšak nedali nám kľúče od dverí, našťastie tak dlho vonku nebývame. 

• Cédrový les je krásny, tento strom má Libanon aj vo vlajke. Stretávame tu aj pár turistov, konečne. Čo nás zaráža je fakt, že pred vchodom do lesa je asi 20 stánkov, ktoré ponúkajú suveníry, avšak nie klasické, ale z cédrového dreva a všetky s kresťanskou tematikou. Ponúkajú mi meter veľkú plaketu Ježiša z cédrového dreva s arabskými nápismi. Tento nákup vynechám. Stánkov je viac ako turistov a netušíme, ako sa uživia. Cédrových stromov majú už len zopár a prečo ich teda používajú na suveníry, nevieme.

• Do centra mestečka je to asi 7km, pretože cesta je kľukatá a nejaký rozumný spôsob prepravy tu neexistuje. Každý deň teda šlapeme dlhú dobu tam, naspäť taxíkom. Pri ceste je všade množstvo nábojníc. Nemyslíme si, že by nás niekto zastrelil, len je to zvláštne. 

• V mestečku žije množstvo kresťanov a v blízkom údolí “Kadisha” je starý kresťanský kláštor. Po jeho návšteve sedíme v údolí v obrovskej reštaurácií, sme tu úplne sami, nikde žiadni hostia a takmer žiadni turisti v údolí. Cestou naspäť šlapeme do kopca a miestna ávia nám ponúka odvoz a keď nás vyloží pri hlavnej ceste, hneď nám ďalší miestni človek ponúka odvoz do centra, všetko zdarma. Ľudia sú veľmi milí a priateľský.

• Navštívili sme malý bufet, kde sa pýtame, či nám dokážu ponúknuť niečo sladké. Očakávame baklávu, avšak pani nám doniesla pizzu, ktorá bola posypaná kryštálovým cukrom a sezamom. Dlho sa smejeme, ale pustíme sa do nej.

• Sú tu nádherné výhľady na okolité kopce a krásny západ slnka doplnený teplým vetrom. Keďže tu nie sú ľudia ani turisti a hotel je prázdny, tento úkaz vytvára atmosféru ako vo sne.

• Požičali sme si štvorkolku a spolu s nami cestuje aj “sprievodca”, ktorý nerozumie po anglicky a nepozná Európu. Nevie, o čom hovoríme, Slovensko tiež nepozná. Štvorkolka ide extra pomaly, avšak dopravíme sa na Qurnat as Sawda, z ktorého vidíme až do neďalekej Sýrie. Výhľad je krásny, avšak “sprievodca” dofajčí poslednú cigaretu a krabičku hádže na zem, nerieši. 

• Na štvorkolke pokračujeme do neďalekej oblasti, kde je zopár domov a asi 20 obrovských reštaurácii so sedením v exteriéri so stovkami miest na sedenie. Sú tu aj malé jazierka a potôčik, avšak nikde nie sú žiadni turisti a iní hostia. Sadáme si do jednej z reštaurácií a hovoríme, že by sme radi ochutnali z každého niečo malé. Donesú nám naozaj z každého niečo, avšak vždy veľkú porciu. Sme dvaja a máme pred sebou asi 10 porcií jedla, to je však veľmi chutné a celý výlet sa nám veľmi páči. Kuchár sa pýta, či nám chutí, hovoríme, že samozrejme a nemusíme ani klamať. Rozmýšľame, ako tu tieto reštaurácie prežívajú, pretože v priebehu pár hodín vidíme len 3 ďalších turistov. 

• V jednej z reštaurácií si pýtame nejaké miestne jedlo a čašník nám donesie hamburger. Hovorí, že je lokálny, lebo ingrediencie pochádzajú z Libanonu a tu ho aj uvarili. Palec hore za prístup :D.

• Počas jednej túry do centra mesta pri nás zastavil na aute starší pán a ukázal nám, že nás odvezie, ani sa nepýtal, kam ideme. Auto malo asi 100 rokov a v kufri mal nejaké bandasky s chemikáliami. Keďže mal len jedno sedadlo naviac, Kosťo šiel do kufra medzi bandasky a ja som si sadol dopredu, avšak radiaca páka mi kvôli veľkosti vozidla ostala medzi nohami, ináč by som sa nezmestil, čo bola celkom zábava pri radení. Nakoniec nás vyložil bez slova v centre a išiel ďalej.

• Pri odvoze z hotela na autobusovú zastávku nás recepčný naložil do kufra auta (auto nemalo sedačky) a viezol nás tak, čo bolo dosť komické, avšak kedykoľvek by sme si to zopakovali.

Toto sú naše hlavné zážitky s Bsharri, avšak musíme povedať, že boli skvelé a radi by sme sa sem za podobných podmienok ešte vrátili.

V poslednej fáze výletu sme sa rozhodli navštíviť mestečko “Tripoli”. Sadáme na autobus a cestujeme len na jednu noc. Objednali sme si cez Booking ubytovanie v asi najlacnejšom hoteli, ktorý sme našli – s názvom “Hotel Haddad”. Hľadáme ho a vchádzame do nejakej bočnej uličky, keď ku nám príde vysoký Arab a chytí ma za ruku a pýta sa “Čo tu robíte?”. Hovorím, že hľadáme “Hotel Haddad” podľa mapy, tak sa usmeje a hovorí, že sme správne a hotel je za rohom. Naozaj to tak je, avšak nie je to hotel, ale je to jednoducho izba v byte u nejakej rodiny v zapatrošenom paneláku. Ubytujú nás a smejeme sa na výhľade z izby a balkóna, ktorý vyzeral takto:

Ideme sa poprechádzať mestom a pozrieť sa, čo tu nájdeme. Oproti Bejrútu a Bsharri je toto mesto určite rozdielne, posúďte sami:

Samozrejme sa nám nič nestalo, nikto nás neobťažoval, avšak necítili sme sa úplne komfortne a občas sme počuli streľbu, aj keď nemyslíme, že sa jednalo o nejaký konflikt, skôr oslavu. Po prechádzke a obede sme však zvyšok dňa strávili unavení na izbe a pozorovali sme mestečko z balkóna. 

Čo sa nám tu naozaj páčilo, boli tieto veci:

• Deti na ulici sa veselo hrali, avšak hra pozostávala z hádzania kameňov do seba navzájom. Celkom ich to bavilo, zapojiť sme sa nechceli.

• V ubytovaní bola kúpeľňa a okno v nej orientovaná na schodisko na chodbe paneláku, takže počas sprchovania som videl cez (vyššie položené) okno na verejnú chodbu paneláku, kde nejaká pani grilovala rybu a deti sa hrali.

Na konci výletu sme sa vrátili autobusom do Bejrútu, užili si ešte pláž a dobré jedlo a pobrali sa domov. Po zhodnotení zážitkov sme v podstate zažili samé príjemné veci, stretli milých ľudí a jedli dobré jedlo. Aj keď sme najskôr mali trochu obavy, pretože sme si o krajine nič nezistili, len sa sem vybrali, musíme povedať, že sme sa cítili bezpečne a určite sa tešíme, keď sa sem opäť vrátime. A okrem toho nám ostáva množstvo miest, ktoré sme tu nenavštívili a určite majú čo ponúknuť.