Po prvom týždni na lodi a v Grónsku sa plavíme z “Ittoqqortoormiit” smerom na Svalbard, kde vraj nebude toľko pekných scenérií, ale o to viac zvierat. Loď ide rýchlosťou približne 30 kilometrov za hodinu a keďže máme pred sebou viac než 1000 kilometrov, cesta potrvá 3 noci a dva dni. Sme na otvorenom mori, vlny sú o dosť väčšie, počasie nie je ideálne a aj keď sme ubytovaní na štvrtom podlaží lode, občas nám do okna narazí vlna. Prvý deň je horší, množstvo pasažierov (vrátane mňa) objíma záchodovú misu, ale keď si dám lieky a ležím v posteli, dá sa to prežiť. Druhý deň je výrazne lepší. Pre tých, ktorých morská choroba neskolila, je pripravený program – prezentácie, dokumenty, súťaže, drinky a veľa jedla.

Svoj progres sledujeme na obrazovke pri recepcii lode, kde je zobrazená naša aktuálna poloha a okrem toho nám každý deň dva krát aktualizujú polohu na veľkej fyzickej mape na nástenke. Konečne sme sa doplavili do Svalbardu a mojim osobným cieľom je vidieť polárneho medveďa. Verím, že aspoň jedného stretneme.

Prichádzame k pevnine a plánujeme prvý výstup, avšak hneď na pláži zbadáme okamžite prvého polárneho medveďa – samičku, ktorá žerie nejakú mrcinu. Pomaly sa k nej priblížime loďou a náš výstup z lode sa mení na drobnú jazdu na zodiacoch. Keďže na miestach, na ktorých je príroda stále divoká a takmer nedotknutá, sa treba vždy chovať tak, aby sme zvieratá neotravovali, nerušili a neplašili, musíme dodržiavať ticho a dostatočnú vzdialenosť od medveďa. Postupne sa teda takmer všetci nalodíme na zodiacy, čo trvá asi 30 minút a veľmi pomaly a potichu sa blížime “vláčikom” k pláži na vzdialenosť asi 100 metrov od samičky, ktorá nás registruje, občas sa na nás pozrie, ale nerobí si z toho ťažkú hlavu. Vezieme sa a fotíme, postupne sa približujeme trochu bližšie, presnú vzdialenosť odhadnúť neviem, ale bližšie než 50 metrov nie sme. Vidíme, že medveď má na krku GPS zariadenie, aby sledovali jeho pohyb a aktivitu v regióne, pričom podľa toho vieme, že ide o samičku – samec má vraj príliš veľký krk na to, aby mu vedeli takéto zariadenie namontovať. Teší ma, že sme sem ešte poriadne ani nedorazili a medveďa sme už videli. Expedičný tím skúma mrcinu, ktorú medveď žerie a podľa všetkého ide o žraloka grónskeho, ktorý je dosť vzácny a tento druh sa dožíva aj niekoľko sto rokov (odhadom aj 400-500), pričom nemá dobre vyvinutý zrak a často ho napádajú parazity, ktoré ho oslepujú. To mu však nebráni v živote, pretože pre lov potravy a orientáciu používa iné zmysly. Živého ho pravdepodobne neuvidíme, tak aspoň v tejto forme.

Poobede sa presúvame na miesto “Smeerenburg”, kde bola kedysi väčšia základňa pre lov veľrýb, dnes sú tu samozrejme (a našťastie) len ruiny a pozostatky, o ktorých dostávame prednášku. Čo ma ale zaujíma viac, sú mrože, ktorých tu je možno 20-30 a my máme možnosť sa k nim dostať celkom blízko a nejaký čas ich pozorovať. Sme rozdelení do skupiniek, aby sme každý mali postupne dobrý výhľad a k mrožom ideme vždy najskôr v zástupe, aby sa nezľakli nášho väčšieho počtu (cca 25 ľudí v skupinke), ale videli nás postupne a zvykli si na prítomnosť ľudí. Rovnako ako polárneho medveďa, aj mroža dnes vidím prvý krát a rovno v takomto hojnom počte, aj keď to nie je u tohto zvieraťa nič nezvyčajné. Väčšina z nich leží, drieme, niektoré sa hrajú vo vode. Mrož má približne 1000 kg a na súši sa pohybuje celkom smiešne a ťažkopádne, avšak vo vode je rýchly a agilný. Má hrubú kožu a vrstvu špeciálneho tuku, pričom ho tieto dve veci dokážu niekedy ochrániť aj pred polárnym medveďom, ktorý často nie je schopný kožu mroža prekusnúť alebo roztrhať a vzdá to, odíde. 

Po čase mrože opúšťame, sadáme do člnov a ideme na krátku jazdu po okolí. Veľké kopce a hory tu nie sú, avšak ľadovcov je tu dostatok a príroda vyzerá ešte viac nehostinná, zrejme kvôli severnejšej polohe. Chvíľu sa vezieme, keď natrafíme na ďalšie 4 polárne medvede, ktoré driemu na pobreží. Pravdepodobne sa jedná o rodinku. Zaregistrujú nás, ale ležia ďalej a my ich opäť potichu z člnov pozorujeme. Sme tu prvý deň a videli sme 5 medveďov a desiatky mrožov, na chvíľu som taktiež zazrel tuleňa, ktorý sa nás ale zľakol a odplával preč. Zatiaľ hodnotím pozitívne.

Svalbard nie je veľkou krajinou a mnohí ho volajú aj “Špicbergy”, čo je v podstate správne, avšak technicky sú Špicbergy najväčší ostrov v rámci súostrovia a regiónu Svalbardu, nikto tu ale nikoho nebude chytať za slovíčka. Počas večera sa presúvame na ďalšie miesto, prekonávame hranicu 80. severnej rovnobežky a vieme, že nám k severnému pólu už moc nechýba. V noci vyjdem na palubu a vidím, že je stále svetlo, akurát je hmla. Prirodzenú tmu sme nevideli, odkedy sme nastúpili na loď, keďže sme hlboko za polárnym kruhom. Pri mojej expedícii na Antarktídu sme sa pohybovali v okolí 66. južnej rovnobežky a tu sa nachádzame na severe na úrovni 80. stupňov zemepisnej šírky, takže sme naozaj “ďalej”, aj keď opačným smerom. 

Na ďalší deň kajakujeme popri útesoch, na ktorých je obrovská kolónia vtákov, odhadovaný počet je 100 000 kusov, vďaka čomu sú skaly aj patrične zafarbené. Taktiež tu vidíme niekoľko polárnych líšok, ktoré majú tým pádom dostatok obživy, problémom je nedostupný terén a kolmé útesy. Po skončení kajakovania sa blížime naspäť k lodi a na rozlúčku ešte vidíme veľrybu, ktorá sa pri nás vynorí, nadýchne a pokračuje v kŕmení sa pod vodou. Veľryby sú pod vodou 5-10 minút, tak niekedy sa oplatí čakať, kým vyplávajú opäť na povrch, avšak to môže byť často o pár kilometrov ďalej a pokiaľ nemáte rýchly čln, nedokážete sa ku nim dostať včas. Túto konkrétnu veľrybu vidíme 3x, vynára sa vždy kúsok od nás a ideme na loď a na obed.

V druhej polke dňa máme naplánovanú jazdu na zodiacoch, pretože neďaleko lode je obrovský polárny medveď, ktorý žerie mrcinu veľryby, postupne sa teda nalodíme a smerujeme k nemu. Cestou stretávame vo vode niekoľko mrožov, ktoré po pár minútach miznú. Opäť sa približujeme k pobrežiu pomaly, potichu a vidíme, že medveď je naozaj obrovský, dokonca nám hovoria, že zatiaľ väčšieho nevideli. Odhadujú, že môže mať 700-800 kg (pre porovnanie, medveď na Slovensku má bežne okolo 250 – 300 kg). Okrem toho vidíme, že na okolí sú ďalšie medvede, dokopy ich vidíme 5. Či sú jedna rodina, nevieme, pravdepodobne nie, pretože ten najväčší je tu sám. 

Pokračujeme ďalej a o jednu drobnú zátoku ďalej nachádzame skupinu približne 80-90 mrožov, ktoré ležia na pláži a driemu, niektoré sa hrajú vo vode. Približujeme sa pomaly k nim a keď sme od nich asi 75 metrov (môj skromný odhad), vyšlú ku nám skupinku 4 mrožov, ktorá nás opticky tlačí ďalej. Naozaj vyslali 4 jedincov, ktorí na nás “robia ramená” a my sa posúvame o 25 metrov ďalej, s čím sú mrože očividne spokojné a vracajú sa naspäť na breh. Konflikt by bol málo pravdepodobný, ale sú známe prípady, kedy mrož dokáže klamy poškodiť celý čln alebo dokáže do neho aj so svojimi 1000 kg vyskočiť a roztrhať ho. Neskôr sa delíme na dve skupiny, pričom jedna ostáva pozorovať mrože a druhá sa vracia pozorovať medvede. Zistil som, že sa mi viac páčia mrože a hlasujem teda za ne.

Ráno vplávame do zátoky neďaleko “Ny-Ålesund”, kde žije množstvo vedcov, ktorí tu vykonávajú rôzne merania a kážu nám vypnúť na lodi internet a prosia nás, aby sme si vypli dokonca bluetooth. Čaká nás túra, svieti slnko a počasie je takmer na krátky rukáv – nie zlé neďaleko severného pólu. Sezóna je tu však krátka a ešte nedávno bola celá zátoka zamrznutá a približne o mesiac bude zamrznutá opäť. Prišli sme teda v správnom čase. Úroveň ľadovej pokrývky sa mení v podstate zo dňa na deň a tá ovplyvňuje aj pohyb a aktivitu živočíchov, pretože niektoré ľad využívajú ako svoje útočisko, niektoré hľadajú v ľade diery a lovia iné živočíchy, ktoré sa prídu nadýchnuť, niektoré živočíchy naopak nemôžu žiť pod vrstvou ľadu a hľadajú otvorené more. Túra nie je úplne dlhá, avšak vyjdeme na celkom vysoký kopec a pri vrchole stretávame soba, ktorý je síce plachý, ale dovolí nám priblížiť sa na asi 200 metrov. Fotíme, užívame si slnko a výhľad na zátoku. Miesto, kde sme vystúpili na pobrežie, sa volá “Ny London” a sú tu pozostatky starej bane, staré koľajnice a drevená chatka, v ktorej občas miestni strážcovia prírody prespávajú, my dnu však nesmieme. 

Poobede kotvíme v nádhernom fjorde pri ľadovci “Lilliehöökbreen”, jazdíme na zodiacoch a niektorí kajakujú. Neskôr nasleduje dlhoočakávaná aktivita – “Polar Plunge” – skákanie do polárnej vody z lode. Počasie nám praje a z celého osadenstva nás do vody skáče približne 25 kusov. Ak sa vám niekedy naskytne podobná príležitosť, neváhajte a do vody určite skočte. Tento akt trvá pár sekúnd, je bezpečný, osviežujúci a určite naň nezabudnete. Okrem toho je to veľmi vzácna aktivita, ku ktorej sa bežne nedostanete. Pobaví nás miestny vták, ktorý sadá na hladinu kúsok od zodiacu s fotografkou a pozoruje nás, ako skáčeme. Po skoku dostane každý panáka vodky a môže sa ísť zohriať do vírivky. 

Pri západe slnka (teda, takmer západe, keďže dnes nezapadne, len sa skryje na pár minút za hory) nás čaká bohatá večera na palube lode v tejto zátoke, na ktorú pohľad je jeden z najkrajších, aké som kedy videl. Predná časť ľadovca “Lilliehöökbreen” má na šírku 9 kilometrov, je obrovský, krásny a epický. Zároveň produkuje množstvo ľadových krýh, ktoré plávajú všade naokolo, slnko sa blíži k horizontu a aby nebolo málo, po večeri sa rozbieha na palube diskotéka a tancujú takmer všetci bez ohľadu na vek alebo národnosť. Aj keď nás čaká ešte jeden deň, tak cítime, že toto je po dvoch týždňoch koniec expedície a lepší podvečer sme zažiť asi nemohli.

Druhý deň máme posledný výstup na pevninu na pre mňa nie zaujímavom mieste a večer sa blížime k mestu “Longyearbyen”, ktoré je hlavným mestom Svalbardu. Zakotvíme v prístave a už len čakáme na ráno, kedy opustíme loď. Posledná večera je dosť emotívna, pretože si rekapitulujeme zážitky, lúčime sa s posádkou, ďakujeme si navzájom, pripíjame si. Ráno sa znovu lúčime najmä s expedičným štábom, sadáme do autobusov a čaká nás prehliadka Longyearbyen. Toto mesto je bezvízové a môže sem zavítať ktokoľvek z celého sveta, avšak ak tu chcete žiť a pracovať, potrebujete mať prácu vybavenú vopred. Sadáme do autobusov a naša prvá zastávka je “seed vault”, čo je menší podzemný komplex, kde sú uschované semená rastlín z celého sveta a v prípade katastrofy alebo potreby sem dokážete prísť a znovu si zabezpečiť úrodu konkrétnej plodiny. Fantastický nápad, ktorý už niekoľko rokov funguje a niektoré krajiny ho aj využili alebo využívajú (napríklad ak počas sucha prídu o úrodu a potrebujú semienka na ďalší rok). Vedel som, že toto miesto existuje, avšak nie, že je zrovna tu a pôjdeme sa naň pozrieť, aj keď len z diaľky, pretože dnu je vstup zakázaný. Neskôr pokračujeme do múzea a autobus robí menší okruh mestom, vidíme niekoľko sobov. Obed si dávame v miestnej reštaurácií a taktiež vidíme benzínovú pumpu označenú ako “najsevernejšia na svete”, cool. V meste sú domy, potraviny, občas nejaká kaviareň a žije tu približne 2000 ľudí, na celom Svalbarde ich je 2500. Odhaduje sa, že v celej tejto polárnej oblasti je viac medveďov, preto je zakázané pohybovať sa mimo mesta bez zbrane. O nebezpečenstve tu informujú aj miestne “dopravné” značky.

Predpokladám, že je možné sem letieť aj komerčnou linkou, ubytovať sa v hoteli a zajednať si drobné výlety po okolí, pravdepodobne uvidíte medvede, mrože alebo dokonca polárnu žiaru. My sme poobede už na letisku, odkiaľ nás charter berie do Helsiniek, kde končí naša expedícia. V helsinkách sa lúčime s ostatnými hosťami, niektorí pokračujú ďalej, iní tu trávia pár dní. Posledné tri dní sú naozaj emotívne a sme radi, že sme si vytvorili množstvo nových priateľov, s ktorými určite ešte v budúcnosti budeme niekam cestovať. Samotný Svalbard bol nádherný a aj keď nebola jeho škála oproti Grónsku úplne epická, množstvo zvierat a ich rozmanitosť nám všetko vynahradili a ak by som sa mal ísť znovu niekam pozrieť, z týchto dvoch destinácií si vyberám Svalbard, kam je očividne aj jednoduchšie sa dostať. Kto má rád divoké zvieratá, určite sem zavítajte.