Do Bolívie sa presúvam zo Santiago de Chile a neviem presne, čo od nej čakať. Viem, že tu budú nejaké kopce, koka, pekná príroda a rád by som navštívil “Cestu smrti” – “Ruta de la Muerte”, o ktorej som počul už dávno a naposledy som ju videl v Top Gear-e. Očakávam, že sa mi bude ťažšie dýchať kvôli výraznej nadmorskej výške, čo to ale presne znamená, netuším. 

Lietadlo ma vypľuje na letisku v El Alto, ktoré je položené v nadmorskej výške 4000 m.n.m. a beriem si taxík do prenajatého apartmánu, ktorý sa nachádza v meste La Paz, ktoré je položené hneď pod El Alto v nadmorskej výške približne 3500 m.n.m. Jedná sa v podstate o hlavné mesto Bolívie, aj keď oficiálne je hlavným mestom Sucre, avšak sídlo vlády je v La Paz, ktoré teda mnohí považujú za najvyššie položené hlavné mesto sveta.

Cestou sa mi naskytol nezabudnuteľný pohľad na La Paz a jeho nekonečný počet tehlových budov bez fasády. Všade okolo sú za hranicou mesta vysoké hory, niektoré presahujú výšku 6000 m.n.m. Cestujeme serpentínami a nenápadnými plnými uličkami až k apartmánu, kde sa ubytujem. Zatiaľ je všetko v poriadku. Vybalím si veci a na balkóne si zapálim, čo sa mi teda neskôr vypomstí. Rozhodol som sa ísť na prechádzku po okolí a niečo zjesť. Nadmorskú výšku zatiaľ necítim, dýcha sa mi normálne a myslím si, že dokážem normálne fungovať. Mýlim sa.

Počas prechádzky sa mi zrazu začína točiť hlava a nemôžem sa “dodýchať”. Je mi trochu zle od žalúdka, na chvíľu si teda sadnem a pijem vodu. Fakt, že všetky uličky v La Paz sú do kopca, nepomáha. Vraciam sa teda na apartmán, aby som si oddýchol. Je mi trochu lepšie, zapálim si teda cigaretu a opäť si myslím, že som z najhoršieho vonku. Nevládzem ani dofajčiť a nepríjemný stav je tu opäť, ešte silnejší. Zo žartu dávam na Facebook status o výškovej chorobe a za pár minút sa mi ozve spolužiačka. Nejaký čas dozadu bola kvôli plánovanému výstupu na Kilimanjaro na školení o výškovej chorobe a hovorí, že to vôbec nie je sranda a netreba to brať na ľahkú váhu. Dáva mi teda inštrukcie – hovorí, ake lieky si mám ísť kúpiť, aké sú symptómy, že mám veľa a nasilu jesť a piť. 

Keďže mi nie je vôbec dobre, poslúchnem a “utekám” do lekárne a pre nejaké jedlo. Oproti apartmánu je drobné nákupné stredisko, kupujem teda všetko potrebné a vraciam sa na ubytovanie. K celej veci by som rád pridal niekoľko poznámok:

• Výšková choroba je vážna vec a okrem nedostatku kyslíka na vás pôsobí aj zmena tlaku prostredia, na čo telo nie je zvyknuté.

• Ak ste vo vysokej nadmorskej výške, nefajčite. NE-FAJ-ČI-TE.

• Výšková choroba vplýva na každého človeka iným spôsobom, niekto ju nemusí dostať vôbec, u niekoho je efekt drsný.

• Na výškovú chorobu môžete dokonca umrieť, nepodceňujte ju. Ideálne, ak sa na ňu pripravíte v rámci možností a snažte sa cestovať s niekým, aby ste na seba vedeli dávať pozor.

• Niektoré krajiny a hotely majú k dispozícii kyslíkové fľaše, z ktorých sa môžete pár krát nadýchnuť, čo vám pomôže, ja som túto možnosť nemal.

• Jedným zo skvelých spôsobov prípravy sa na vysokú nadmorskú výšku je pomalé a priebežné stúpanie, nie nárazové.

V mojom prípade som porušil všetky možné “pravidlá” a vlastnou chybou v podstate ohrozil svoj život. Výšková choroba ako taká je ešte relatívne neškodná, ale môže prerásť do “HAPE” alebo “HACE”, čo je otok pľúc alebo mozgu, ktorý môže byť fatálny. 

Jedna z veľkých chýb, ktoré som urobil bola, že som sa neinformoval o všetkom vopred a cestoval som sám. Ak by som mal totiž vážne príznaky na ubytovaní, nemal by mi kto ani zavolať záchranku. Ak plánujete cesto do vysokej nadmorskej výšky (3000 m.n.m. a viac), poraďte sa so svojim lekárom.

Najbližšie dni som teda trávil v posteli a čakal, či sa môj stav zlepší, avšak cítil som sa stále rovnako a vedľajšie účinky liekov boli totožné so symptómami, čo ma moc netešilo. Značnú časť dňa ma naťahovalo nad záchodom, naprázdno, jedlo dolu krkom moc nešlo. Občas som sa vybral aspoň prejsť po blízkom okolí. Musím povedať, že La Paz bolo očarujúce mesto plné farieb a veselých ľudí. Na ulici ste zohnali niečo pod zub alebo ovocnú štavu za pár centov, doprava miestnou “MHD” bola takmer zadarmo a celková atmosféra mesta bola unikátna, zaujímavá a ani na chvíľu som sa necítil nebezpečne.

Výškovka mi mierne narušila plány, to som si pôvodne myslel, že tu budem aj lyžovať, pretože neďaleko sa nachádza lyžiarsky svah v nadmorskej výške takmer 6000 m.n.m., tento geniálny nápad som samozrejme zavrhol. Prvé dni sa teda motám po meste pár hodín denne a zvyšok trávim v posteli. V rámci mesta je postavená lanovka, ktorá slúži ako istá forma MHD a vyveziem sa opäť do El Alto do výšky 4000 m.n.m., čo nie je úplne ideálne, ale lanovka a výhľad z nej stoja za to. Môj hlavný cieľ v Bolívii je však niečo iné.

Pár dní pred príchodom do La Paz som si rezervoval jednodňový výlet na bicykli po “Ceste smrti”. Názov možno znie hrozivo, ale výlet nie je. Jedná sa o tzv. “gravity assisted mountain biking”, čo je bicyklovanie po dlhých úsekoch, ktoré sú dolu kopcom a moc sa teda nenarobíte. Na takúto atrakciu tu existujú firmy a za približne 100 USD som si u nich rezervoval takýto výlet, pričom trasa pre bicykel povedie po “Ceste smrti”. Toto je stará horská cesta, ktorá je veľmi úzka a na jednej z jej strán je 400-metrový kolmý útes, z ktorého ak padnete, ani sa vás nesnažia vytiahnuť. V dnešnej dobe toto nie je nebezpečná aktivita, avšak v minulosti po tejto ceste jazdila hustá premávka vrátane kamiónov a autobusov a keď sa obchádzali, množstvo z nich sa zrútilo z útesu a veľa ľudí prišlo o život. Svojho času bola táto cesta považovaná za najnebezpečnejšiu na svete, avšak dnes už je vybudovaná v tomto regióne nová bezpečná cesta a po “Ceste smrti” prejde len zopár áut, k nešťastiam už nedochádza. 

Celý úsek, ktorý máme prejsť, je dlhý cca 60 kilometrov a výlet je naplánovaný tak, aby ste takmer vôbec nemuseli na bicykli šľapať. 

Deň vopred idem vykonať check-in do agentúry a najväčším problémom je vyjsť pešo po schodoch o poschodie vyššie. Nejako to zvládnem, podpisujem papiere a dostávam inštrukcie. Na druhý deň ráno sa stretávame v jedne z miestnych kaviarní, kde nás berie mikrobus spolu s bicyklami. Dostávame svojho sprievodcu, ktorého meno si nepamätám, preto ho budem volať typickým juhoamerickým menom “Tibor”.

Smerujeme do hôr neďaleko La Paz a Tibor nám dáva základné inštrukcie – pôjde vždy prvý, nemáme ho obiehať, máme dávať pozor a nepredvádzať sa, každých pár kilometrov sa znovu zoskupíme. A na konci kolóny pôjde jeho kolega, aby si boli istí, že sme nikoho nestratili. 

Dostávame sa mikrobusom k drobnému jazeru do výšky približne 4600 m.n.m. a naša jazda bude končiť vo výške cca 900 m.n.m v útulku pre zachránené a zranené zvieratá. Na danom úseku teda zbehneme o takmer 4000 výškových metrov nižšie. Teším sa, možno sa konečne nadýchnem.

Pred jazdou nám Tibor dáva každému placačku s tvrdým alkoholom, trochu máme vyliať na zem ako obetu Matke Zemi (Pachamama) a trochu si jebnúť, čo je pred jazdou na bicykli dolu neznámou horskou cestou ideálny nápad.  

Začíname jazdu a púšťame sa dolu asfaltovou cestou naprieč nádhernou scenériou bolívijských hôr. Občas zastavíme a fotíme, pokračujeme ďalej.

Postupne svištíme dolu krajinou, avšak pri jednej zo zastávok zisťujeme, že jeden z účastníkov z bicykla spadol a utrpel celkom vážny úraz ramena, ktoré má zrazu posunuté asi o 20cm nižšie od krku. Jeho pád ani aktuálny stav nevidíme, avšak organizujú pre neho sanitku, ktorá onedlho prichádza a odváža ho spolu s frajerkou naspäť do La Paz a my pokračujeme v bicyklovaní. Po nejakej dobe dorazíme na miestne trhovisko pri ceste, dávame si pauzu, jeme street food a užívame výhľad. Vraj je najbližších pár kilometrov do kopca, preto nám naložia bicykle a vezú nás ďalej, aby sme sa neunavili :D. O pár minút dorazíme na začiatok “Cesty smrti” a vodič s nami naschvál zastaví na úplnom okraji cesty, aby nás trochu postrašil, čo sa mu aj podarí. Neskôr zastaví na normálnom mieste a my pokračujeme ďalej dolu cestou na bicykloch.

Výhľad na okolitú roklinu a džungľu je úžasný, tempo máme primerané a túto aktivitu si absolútne užívame. Občas cez cestu tečie drobný potôčik alebo na ňu padá vodopád, raz za čas natrafíme na auto, ktoré púšťame. Mení sa okolie, vegetácia je hustejšia, zmizli obrovské hory.

Po niekoľkých hodinách dorazíme na koniec cesty uprostred bolívijskej džungle, kde si dávame pauzu a ponúkajú nám Zipline. Niektorí z nás sa teda zúčastnia a nechávame sa pustiť na Zipline ponad miestne doliny. Pokračujeme do útulku, ktorý sa nachádza pri meste Coroico, čo je nádherné farebné mestečko uprostred džungle, kam vraj chodí kopec miestnych ľudí za rekreáciou. 

V útulku nám dávajú poriadny obed, nápoje a ponúkajú suveníry. Pýtajú sa, či tu chce niekto prespať, o čom nám hovorili aj na začiatku exkurzie. Hovorím si, že tu môžem stráviť jednu noc a ostávam, avšak všetci ostatní sa rozhodli ísť naspäť do La Paz. Vravím si, že ostanem, na webe písali, že je tu možné aj kúpanie v rieke a zoznamovanie sa so zvieratami. Po odchode ostatných zisťujem, že to nie je úplne pravda – rieka na kúpanie nie je ideálna a za zvieratami môžem vraj ísť až ráno. Pracovníci útulku sa moc rozprávať nechcú a celé poobedie a večer trávim pozorovaním opíc, ktorých tu je kopa, keďže tu nie je internet, bar, žiadni turisti a ani nikto, s kým sa dá rozprávať. Naozaj som mohol ísť naspäť s ostatnými, avšak aspoň som bez výškovej choroby. Motám sa po okolí, odháńam túlavých psov, snažím sa zaspať.

Na druhý deň ráno mi pripravili “exkurziu” a vysvetľujú, že väčšina exotických zvierat tu je zachránených od priekupnikov a starajú sa o ne dobrovoľníci. Následne ma odvezú do “centra” Coroico, kde si beriem miestny autobus do La Paz, ktorý nestojí takmer nič a o dve hodiny som na ubytovaní. Po návrate do hlavného mesta už výškovú chorobu necítim, očividne mi pomohla zmena prostredia, výšky a následný postupný vzostup. Motám sa teda ešte pár dní po uliciach a okolí a užívam si farby Bolívie. Miestne trhoviská a stánky sú plné rôznych predmetov, ktoré ma síce lákajú kúpiť ich, avšak nevyužil by som ich.

Vo veľa stánkoch tu predávajú mŕtve nenarodené plody lamy, ktoré vraj vyberajú z tehotnej lamy v prípade, že umrie a predávajú ich na trhovisku pre ľudí, ktorí si ich kúpia, aby ich následne použili ako obetu pre Pachamamu. Ak napríklad stavajú dom a chcú, aby ho Pachamama chránila, pod dom alebo do základov položia toto mŕtve mláďa, čo považujú za dostatočnú obetu. 

Na uliciach mi najviac chutí čerstvá ovocná šťava z pochybných vozíkov, ktoré nájdete po celej Južnej Amerike. Na uliciach ma zarážajú len makety obesených ľudí, ktoré sú zavesené na pouličnom osvetlení. Pýtam sa na to, avšak ževraj ide len o politické gesto a nejedná sa o nič nebezpečné. Presný dôvod si nepamätám, tento blog píšem takmer 7 rokov po návrate z Bolívie.

Aj keď sa moje aktivity nakoniec zúžili takmer výhradne na “Cestu smrti” a túlanie sa po meste, Bolíviu určite odporúčam všetkými desiatimi. Mám v pláne zobrať sem známych a zrejme aj zorganizovať v priebehu pár rokov drobný výlet s cieľom zopakovať si túto jazdu na bicykli. 

Nateraz Bolíviu opúšťam a s ruksakom kráčam na autobusovú stanicu. Chcem si tu nechať ruksak a ešte chvíľu sa túlať, avšak tento výkon ma takmer položil, tak len sedím a čakám 8 hodín na autobus. Internet tu nie je, tak sa dosť nudím, ale už mi to nevadí a čakám. Autobus ma bude viezť 16 hodín do Peru do mesta Cusco, avšak v autobuse sú obrovské kreslá, v podstate podobné ako majú doma naše staré mamy, ktoré sa dajú sklopiť a sú veľmi pohodlné. Cestujeme opäť cez El Alto a smerujeme k jazeru Titicaca a hranici s Peru. Teším sa…