Do Peru som sa dostal autobusom z Bolívie, pričom cesta trvala niečo viac než 16 hodín. z La Paz sme prešli k jazeru Titicaca, ktoré je najvyššie položeným jazerom s lodnou dopravou na svete a leží vo výške približne 3800 m.n.m. Pôvodný plán bol tu stráviť dve noci, ale keďže mi počas predchádzajúcich dní množstvo ľudí povedalo, že sa to neoplatí, zmenil som plány a mierim rovno do Peru.

Neskoro večer stojíme v mestečku Desaguadero na hraničnej kontrole. Na strane Bolívie nám vodič káže vystúpiť a ukazuje na drobnú budovu pri ceste, kde máme prejsť pasovou kontrolou. Čakáme teda v rade, colník mi rýchlo prezrie pas a posiela ma preč. Vyjdem von, nastupujem naspäť do autobusu, ale vodič hovorí, že do Peru mám prejsť pešo cez most ponad miestnu rieku a následne prejsť pasovou kontrolou na druhej strane. Je tu síce množstvo vojakov, avšak nevenujú nám pozornosť a mám pocit, že nikto reálne nesleduje, či cez pasovú kontrolu naozaj prejdeme. Na strane Peru podstúpim rovnakú procedúru, dostávam pečiatku do pasu a čakám, kým príde autobus. Ak by som v ňom ostal sedieť alebo len prešiel pešo z Bolívie do Peru, myslím, že by si to nikto nevšimol (tým nechcem povedať, že to máte skúšať :)). 

Keďže sú v autobuse obrovské sklápateľné kreslá, pokračujeme ďalej a ja konečne spím. Cesta nakoniec ubehne celkom rýchlo a v skorých ranných hodinách prichádzame do Cusco, ktoré je zaradené na zozname UNESCO ako svetové kultúrne dedičstvo, je to najväčšie mesto v regióne a je východzím mestom pre návštevníkov legendárneho Machu Picchu. V hoteli si nechám veci, ale keďže je ráno, izba nie je nachystaná, tak sa motám po meste a zoznamujem sa s prostredím. V reštaurácii majú v ponuke morské prasa, tak si pre zaujímavosť objednám to a keď ho prinesú, najskôr chvíľu váham, ale nakoniec chutí ako kura.

Na samotné Machu Picchu chodí množstvo ľudí niekoľkodňovou túrou po tzv. “Inca trail” trase, pričom na internete nájdete množstvo variácií tejto niekoľkodňovej prechádzky. Tento spôsob návštevy Machu Picchu je určite autentickejší a zaujímavejší, ja som však zvolil spôsob pre lenivých, najmä kvôli nedostatku času. Druhým spôsobom je autobus a vlak, ktorý vás dovezie z Cusco až do Aguas Calientes – najskôr idete autobusom do mestečka Ollantaytambo, následne vlakom až do Aguas Calientes, pričom lístky na spoje alebo celý výlet ako celok aj so vstupenkou do mesta Inkov si môžete zakúpiť online.

Cestou vidím na skale “Skylodge Adventure Suites”, čo je vlastne hotel, ktorého izby visia na skale a zisťujem, že ho poznám z internetu, ale nevedel som, že sa nachádza práve tu. Keď sa sem najbližšie vyberiem, určite budem zohnať ubytovanie na jednu noc priamo v tejto prevádzke – pre lepšiu predstavu si hoďte vyššie uvedený názov do Googlu, prípadne ak tam niekto z vás spal, pošlite referenciu :).

Cesta vlakom trvá približne 90 minút, pretože vlak ide veľmi pomaly, avšak naokolo je nádherná tropická scenéria, strmé svahy, džungľa a rieka Urubamba, ktorá do hôr vyrezáva hlbokú dolinu. Vystupujeme v Aguas Calientes, čo je mestečko, ktoré sa nachádza priamo pod Machu Picchu a odtiaľ máme možnosť kráčať do strateného mesta pešo do kopca alebo ísť kyvadlovou dopravou. Sadám teda na autobus a o 15 minút stojím na Machu Picchu.

Toto ikonické mesto Inkov pochádza z 15. storočia a aj keď ho objavili už dávnejšie, počas niekoľkých storočí ho pokryla vegetácia a mesto bolo opäť stratené až do konca 19./začiatku 20. storočia. Presné informácie o jeho objavení, návštevách, obyvateľoch, využití atď sú stále predmetom dohadov. Aktuálne je mesto na zozname UNESCO a navštevuje ho obrovské množstvo turistov. Pravdepodobne až príliš veľké.

Musím povedať, že z celej návštevy som mal zmiešané pocity, pretože na jednu stranu bolo samotné Machu Picchu krásne, situované v jemne mystickom prostredí na vrchole kopca vo výške približne 2400 m.n.m. a boli z neho krásne výhľady na okolitú džungľu, ktorá bola v diaľke zahmlená a dotvárala čarovnú atmosféru. Na druhú stranu tu bolo toľko turistov (a to som túto lokalitu navštívil mimo sezóny), že sa človek musel neustále predierať davom ľudí. Taktiež fakt, že ma sem vlastne dopravil vlak a potom autobus až k prvému turniketu, pôsobí veľmi komerčne a miestami mám pocit, že som na mieste, ktoré je turisticky už tak veľmi “zneužité”, že v skutočnosti stratilo svoje čaro (napríklad ako Eiffelovka v Paríži) a celý “humbuk” okolo Machu Picchu je do značnej miery umelo udržiavaný davovou psychózou. Okrem toho som si práve psomenul, že samotný výlet (doprava + vstupenka ako balík zakúpený online) na Machu Picchu stál približne 350 EUR, čo sa mi zdá dosť prehnané.

Jedna chyba, ktorú som spravil bola tá, že som si nezajednal aj výstup na Huayna Picchu, čo je kopec susediaci s Machu Picchu so starobylými ruinami mestečka a je z neho nádherný výlet na Machu Picchu – a je tu menej ľudí. Žiaľ, nabudúce. 

Celkovo návštevu nehodnotím zle a pohľad naokolo mi vždy poskytne aj pozitívne myšlienky, taktiež miestne alpaky sú dostatočne chlpaté na to, aby bol človek spokojný. Po pár hodinách opúšťam mestečko, veziem sa autobusom dolu do Aguas Calientes, obed, vlak, autobus, hotel v Cusco. Som rád, že som túto atrakciu navštívil, avšak určite sú v tejto oblasti aj iné zaujímavé a pravdepodobne atraktívnejšie miesta. Jedno z nich navštívim hneď na druhý deň, čo som ani nečakal.

Vstávam o 4 ráno, pretože som si online rezervoval drobný výlet na “Rainbow Mountain”, čo je menej známy kopec a atrakcia s názvom “Vinicunca” (v Peru sú aj iné podobné kopce, nepomýľte sa), ktorú turistom sprístupnili a otvorili len pár rokov dozadu po tom ako sa na nej roztopil sneh a ľad, čo sa predtým bežne nestávalo. Táto hora má na sebe nádherné dúhové pásiky vytvorené jej minerálnym zložením a cieľ tejto jednodňovej exkurzie sa nachádza vo výške viac než 5000 metrov nad morom, čo bolo pre mňa jedno z lákadiel.

Po zážitkoch z Bolívie týkajúcich sa výškovej choroby som opatrnejší, avšak zlé stavy ma už prešli a v Peru som sa dal dokopy úplne a cítim sa fit. Túra na túto horu nemá byť dlhá a je tu možnosť požičať si koňa. Taktiež by som rád prekonal hranicu 5000 m.n.m. keď už som tu, tak sadám do dodávky pri hoteli a po pár hodinách prichádzame na koniec hlinenej cesty na horské parkovisko, kde je množstvo áut a mikrobusov… a bahna. V našej skupine je približne 15 ľudí a sprievodca nám hovorí, aký bude postup, že túra trvá niekoľko hodín, trasa je kopcovitá a my si môžeme za 20 USD prenajať kona. Hovorím mu, že o koňa mám určite záujem a vedie ma spolu so zopár ďalšími ľuďmi hore krátkym svahom ku stajni. Tu cítim, že sme opäť vo výške a vyšľapať tento kopec nie je vôbec jednoduché :). Dostávam koňa a miestneho chlapca, ktorý ide vedľa mňa pešo a kona vedie (je bosý) a začíname výstup. 

Celá cesta vedie krásnym zeleným údolím (neviem, či je údolie to správne slovo, keďže sme takmer 5 kilometrov nad morom) a všade naokolo sú lamy – sú ich tu stovky alebo tisíce, voľne sa pasú a na zopár miestach vidíme jednoduché kamenné stavby, v ktorých občas prespávajú miestni pastieri. Pokračujeme smerom k “Rainbow Mountain”, občas prejdeme cez nejaký potok, teplota klesá, lamy pribúdajú. Po asi hodine a pol dorazíme pod posledný úsek, kde mi hovoria, že mám zosadnúť a zvyšok vyjsť pešo. Jedná sa možno o 200 posledných metrov, avšak mám naozaj veľký problém ich vyšľapať, lapám po dychu a trvá mi to dlhú dobu. Nakoniec sa mi to podarí, prekonávam hranicu 5000 metrov a vidím, že výhľad naokolo je fantastický. 

Dúhová hora je naozaj dúhová, ľudí tu moc nie je a naokolo nie je žiadna civilizácia. Atmosféru dotvárajú lamy, potôčiky a v diaľke vidím niekoľko hôr, ktoré sú určite o aspoň kilometer vyššie a nad niekoľkými sa tvoria čierne mračná. Divočina. Začína snežiť, teplota je okolo nuly. Fúka vietor, všade je ticho, všetci turisti si bez slova užívajú výhľad. Pociťujem niečo, čo mi na Machu Picchu chýbalo.

Pár metrov bokom vidím miestne dievča, ktorá je tu v kroji, bosé, vysmiate a predáva sladkosti. Chytí ma za srdce, tak si od nej kupujem snickersku a nejakú vodu a rozmýšľam, prečo nemá aspoň ponožky. Očividne nie je z cukru ako my zo západného sveta.

Po hodine nasadám opäť na kona, smerujeme k parkovisku a pred odchodom nám miestni ľudia ešte v rámci výletu nachystali obrovskú hostinu a bufetové stoly všetkého možného jedla a ja len otváram oči. Sedíme v kamennom domčeku, kam je voda dotiahnutá len hadicou z malého potôčika, sporák je napojený na plynovú bombu, elektrika tu nie je a hostina, ktorá nás čakala bola lepšia, než vo väčšine drahých hotelov. Nerozumiem presne tomu, ako sa im podarilo nachystať asi 15 druhov jedla v takýchto podmienkach, pričom každé z nich bolo chutnejšie než to predtým. Nechávame preto pekné dýško miestnym deťom, ktoré sú zodpovedné za veľkú časť kuchynských prác a následne umývajú riady v potoku… a pokračujeme do auta, smer Cusco, hotel.

Nasledujúce dni sa ešte motám po okolí, navštevujem ruiny Moray, čo sú terasové polia postavené spôsobom, vďaka ktorému sú aj v rámci malého územia obrovské teplotné rozdiely v jednotlivých sekciách polí, čo umožňovalo Inkom pestovať počas roka rôzne plodiny naraz alebo testovať rôzne rastliny v rôznych podmienkach. Taktiež navštevujem solné povrchové bane Maras a spoznávam Cusco. 

Z Cusca letím cez Limu (len prestup) naspäť do Santiago de Chile a po 5 týždňoch sólo výletu sa vraciam naspäť domov a teším sa, že uvidím aj niekoho známeho. Som rád, že som šiel sám a prečistil si hlavu, avšak z môjho pohľadu je vždy lepšie cestovať s niekým, s kým si človek rozumie.

 Návšteva Peru trvala len týždeň a určite by tu bolo čo pozerať aj dva mesiace, avšak potrebný základ som videl a musím povedať, že záźitok z “Rainbow Mountain” a celého prostredia okolo určite niekoľkonásobne prekonáva návštevu Machu Picchu. Ak sem moje kroky ešte niekedy zavítajú, určite túto horu nevynechám.